Stromček ležal na zemi

Sedela som v starom kresle po babke, ktoré mama chcela vyhodiť, a rozmýšľala som o blížiacich sa sviatkoch Mikuláša a Vianoc. „Paľo, braček môj, dnes je Mikuláša. “ „Nie dnes, ale zajtra chodí. Mikuláš nechodí večer. Chodí, chodí, ale k nám nepríde, lebo sme zlí. Rozbila si vázu. “ „A ty zas hrnček a nie prvý. “ „Ale Mikuláš má iné starosti, ako sa starať o vázy a hrnčeky. Akiste chodí k menším deťom, ako sme my. “ „Poďme leštiť čižmy. Dáme ich do okna a uvidíme, či príde. Ja sa toho Mikuláša nemôžem dočkať. Neviem, prečo nechodí večer, ale ráno, keď musíme utekať do škôlky a nemôžeme sa tešiť z darčekov. “ „Možnože by aj prišiel, ale netrafí k nám. Vonku je tma. Vieš čo, dajme do okien svietnik so zapálenými sviečkami a Mikuláš nám dá darčeky už večer. “ „Dobre, súhlasím, ale mama nás vymláti, čo to vymýšľame. “ „Nie, nevymláti. Odišla aj s ockom na návštevu k babke. Prídu neskoro. Vieš, že babka je chorá. Kým ju nakŕmia, uložia do postele, bude to trvať dlhšie. “ „Dobre, dones svietnik! “
Paľko utekal po svietnik, na ktorom boli nové sviečky. Zapálili sme ich a položili na okno. Kvety z okna sme preložili na stôl. K svietniku sme priložili naleštené topánky. Zatvorili sme izbu a trpezlivo čakali v kuchyni. Občas sme išli pozrieť, či nie sú topánky plné sladkostí a či sviečky horia.
Sviečky horeli jasným plameňom, ale topánky boli stále prázdne. Pomaly sme zabúdali na Mikuláša aj na darčeky, aj na svietnik v okne. A to sme nemali. Kým sme si čítali rozprávky a hrali sa, sviečky horeli, až vyhoreli tak, že jedna spadla na koberec. Všade bolo plno dymu, ale my sme ho necítili. Naraz sme počuli vrznúť bráničku. „Už idú mamka s ockom, “ hovorím Paľkovi, „rýchlo poďme pozrieť darčeky na okno! Ach, Bože, veď koberec horí! Chytá sa aj záclona! Mamka, ocko, horíme! “ voláme obaja.
Ocko požiar horko-ťažko uhasil. Diera v koberci ostala, aj obhorená záclona nám ešte dlho pripomínala sviatok Mikuláša. Mamka nás v hneve aj vybila. Ráno topánky zívali prázdnotou. „K zlým deťom Mikuláš nechodí! “ povedala mamka prísne.
Ocko nám dal trochu sladkostí, ktoré Mikuláš doniesol k nemu do práce. Mamka musela kúpiť nový koberec. Aj my sme museli prispieť našimi malými úsporami z porcelánového prasiatka. Neskôr, keď sme povyrástli a prišiel čas Vianoc, mamka ochorela, atak my dvaja, ja a Paľko, sme mali za úlohu odpoludnia zdobiť stromček. Neverili sme už na Ježiška, ale pribudli nám do rodiny dve roztomilé sestričky – Milka a Katka. Pre tie to malo byť prekvapenie a mali veriť, že stromček aj darčeky nosí Ježiško.
Na Štedrý deň sme sa zatvorili do obývačky. Povynášali sme zo skrýš salónky, ktoré sme po večeroch robili do ručne nastrihaného hodvábneho papiera a do zlatého staniolu. Červené jabĺčka, pozlátené orechy a tiež kolekcie z čokolády, ktorú mamka navarila, keďže v obchode ju vtedy nebolo dostať. Viazali sme to a vešali na krásnu voňavú jedličku, ktorú ocko doniesol z lesa. Mal ju aj priviazať o stenu, aby nespadla, ako každý rok. Ale nebol ešte doma.
Hodiny tikaním dávali najavo, že Štedrý večer sa blíži shustnúcou tmou za oknami a vločkami snehu, ktoré vykrúcala metelica. Sestričky Milka a Katka prišli zo sánkovačky od babky a hrnuli sa rovno do obývačky. Tá bola zamknutá. „Tam je Ježiško! Donesie vám darčeky. Hrajte sa zatiaľ s bábikami, “ povedala mamka. Ale naše sestričky boli netrpezlivé. „Už je tma! Už chceme ísť do izby k stromčeku! Pusťte nás dnu! Pusťte nás tam! “ Netrpezlivo búchali na dvere. „Ježiško, otvor! Otvor! “ My dvaja sme chceli čím skôr stromček dokončiť, ale Paľko utekal po svietnik, na ktorom boli nové sviečky. Zapálili sme ich a položili na okno. Kvety z okna sme preložili na stôl. K svietniku sme priložili naleštené topánky. Zatvorili sme izbu a trpezlivo čakali v kuchyni. Občas sme išli pozrieť, či nie sú topánky plné sladkostí a či sviečky horia.
Sviečky horeli jasným plameňom, ale topánky boli stále prázdne. Pomaly sme zabúdali na Mikuláša aj na darčeky, aj na svietnik v okne. A to sme nemali. Kým sme si čítali rozprávky a hrali sa, sviečky horeli, až vyhoreli tak, že jedna spadla na koberec. Všade bolo plno dymu, ale my sme ho necítili. Naraz sme počuli vrznúť bráničku. „Už idú mamka s ockom, “ hovorím Paľkovi, „rýchlo poďme pozrieť darčeky na okno! Ach, Bože, veď koberec horí! Chytá sa aj záclona! Mamka, ocko, horíme! “ voláme obaja.
Ocko požiar horko-ťažko uhasil. Diera v koberci ostala, aj obhorená záclona nám ešte dlho pripomínala sviatok Mikuláša. Mamka nás v hneve aj vybila. Ráno topánky zívali prázdnotou. „K zlým deťom Mikuláš nechodí! “ povedala mamka prísne.
Ocko nám dal trochu sladkostí, ktoré Mikuláš doniesol k nemu do práce. Mamka musela kúpiť nový koberec. Aj my sme museli prispieť našimi malými úsporami z porcelánového prasiatka. Neskôr, keď sme povyrástli a prišiel čas Vianoc, mamka ochorela, atak my dvaja, ja a Paľko, sme mali za úlohu odpoludnia zdobiť stromček. Neverili sme už na Ježiška, ale pribudli nám do rodiny dve roztomilé sestričky – Milka a Katka. Pre tie to malo byť prekvapenie a mali veriť, že stromček aj darčeky nosí Ježiško.